Jozef Havrilla: Spominam, kdeže su tie slávne tenisové časy?
Účasť dvoch Slovákov v hlavnom programe je málo. Prachbiedne málo. Nostalgicky spomínať na časy Hrbatého, Kučeru, Becka, Krošláka a tajne dúfať, že tradícia bude pokračovať má asi taký význam, aký mala Johanka z Arcu v gastronomickom priemysle.
Ospravedlňovať sa ťažkým žrebom? Hlúposť. Áno, Kližan dostal súpera z rangu najsilnejších, ale nevnímajme jeho wimbledonské účinkovanie a aj účinkovanie Norberta Gombosa len cez prizmu najprestížnejšieho a najstaršieho turnaja. Neúspechy slovenského mužského tenisu majú oveľa starší dátum.
Márne som sa nádejal, že po zmene realizačného tímu a po angažovaní mediálneho manažéra Jožka Korbela, ktorý v minulosti pracoval s typologicky úplne iným športovcom - cyklistom Petrom Saganom, sa v mentálnej výbave slovenskej jednotky niečo zmení. Neznemnilo. Chvíľu bol pokoj, Martin sa venoval len tenisu, vyhral vlani dva 500-vkové turnaje v Rotterdame a Hamburgu a šmitec.
Dostal sa znovu na mentálne dno. Venoval sa viac ako je zdravé fanúšikovským hejterom, viedol s nimi nezmyselné diskusie, maďarských daviscupových reprezentantov stihol postaviť na úroveň tenisových neandrtálcov (s ktorými mimochodom prehral všetky svoje zápasy a hanba na sto rokov bola na svete), eskaloval napatie aj vnútri tenisového vedenia. V rebríčku letel dole.
Som Slovák a slovenským športovcom fandím. Viem ich pochopiť, aj keď sa im nedarí. Lebo viem, že dali pri športovom výkone všetko, čo mohli a na čo aktuálne mali. Ale neviem pochopiť "frajerov", ktorí majú potenciál a spoliehajú sa len naň. To je príbeh Martina Kližana, grandslamového víťaza juniorky French Open pred 11 rokmi.
A tak sa v zvyšné wimbledonské dni budem v rámci mužskej dvojhry pozerať iba na tenisový svet, ktorý nám rýchlo uniká... a pritom ticho závidieť!